Sedím na rozheganom sedadle, ktoré drží pohromade pravdepodobne len sila vôle a obrovská žuvačková guča nalepená zospodu.
Oproti
mne na rovnakej zrúcanine sedí mamička v ogrcanom tričku. Dieťa jej
nezastaviteľne reve pri nohách, no po hodine a pol už nemá sily ho tíšiť,
tak mu len podáva kukuričnú sušienku so slovami: „Ešte to tu chvíľu vydrž,
miláčik.“ Jedna slza zúfalstva sa jej skotúľa po bucľatom líci, druhú už stihne
zastaviť.
Predo
mnou sa naháňa asi päťročný chlapec s o niečo mladším dievčatkom.
Chlapček ťahá dreveného káčera, dievčatko sopeľ.
Na
prebaľovacom pulte pani v bielej blúzke mení plienku svojmu dieťatku. Asi
má hnačku. Blúzka už nie je biela, pani zlostne zadrapí dlhé upravené nechty do
gumy na pulte. Nehovorí nič.
Pán
v obleku a najlepších rokoch vchádza do miestnosti s dvomi kávami
z automatu. Vôňa lacnej žbrndy s trochou mlieka na chvíľku prehluší
zápach zohavenej bielej blúzky. V tom doňho vrazí
dievčatko a v päťsekundovom závese aj sopľový závoj.
Chlapček
s káčerom hodí tyčku rovno do rozliatej kávy a vtedy vyjde sestrička a
s úsmevom na tvári prehodí: „Pani doktorka čerpá prestávku.“
Na
burácanie rozhnevaného davu si len mrmle popod nos: „Robíme do výšky svojho
platu.“ Prekročí zvratky a rozliatu kávu, vyjde von, sadne si na schody a zapáli
si cigaretu.
Tlak
sa mi zdvihne na 790 a po tomto výroku sa odpracem na záchod, pretože
sedím na pohotovosti s chronickou sračkou už dve hodiny a necítim si
ritný otvor ani oblasti v okolí štyroch kilometrov.
Dostavím
sa pred jediný záchod pre detskú aj dospelú pohotovosť pre nežnejšie pohlavie a zaradím
sa za pani, ktorá má buď problémy so štítnou žľazou alebo s McDonaldom.
Vybavená servítkami a vlhčenými utierkami som pripravená tu stráviť
ďalších dvadsať minút svojho života, ale nejako ma to neberie, lebo šanca, že
by som sa počas svojho pobytu na záchode dostala na rad, je mizivá.
Trasľavé
želé v tričku s tigrovanou potlačou opúšťa priestory toalety a po
tom, čo tam zanechala, som si už stopercentne istá, že štítnou žľazou to
nebude.
Vreckovkou
s dvojmetrovým odstupom dvíham dosku, obkročím mláčku tekutiny na zemi a so
zadržaným dychom sa snažím vycikať.
To,
že na jedinej detskej pohotovosti v Bratislave nemajú na hajzloch ani mydlo
a ani papier, by som ešte prekusla. Predsa len sa tie štátne dotácie akosi
rozkrádajú, že?
Ale
to, že tam nemajú ani upratovačku, to už je kapánek problém.
Myslím, že je to k zamyšlení, ale toto by si však neměli číst prostí lidé, ale ti, kteří s tím mají možnost něco udělat a zařídit/nastolit konečně pořádek! Snížit počet úmrtnosti a nespokojených lidí, zpřísnit a začít používat mozky, k čemu přeci jsou, že?
OdpovedaťOdstrániťzastávám i názor, že by se tráva měla legalizovat. Léčí nemoce, lidé to lépe zvládají. Je to rostlinka, která by pomohla i s rakovinou a vláda zakazuje lék a možnost mít se na světě zase fajn! Legalize It!
Veď práve, my si tu môžeme medzi sebou frfľať, ale keď nášmu premiérovi pri príchode do nemocnice rozprestrú pomaly červený koberec, tak sa to tu nikdy nikam nepohne. Tráva a môj postoj k nej je jednou z tém, o ktorej by som jedného dňa rada vydala článok, takže k tomu len toľko, že by som ju tak úplne nezatracovala, ale má aj mnoho negatív. Každopádne ďakujem za tvoj komentár :)
Odstrániť