Vo
veľkom ružovom domčeku na kamenistom útese, vo svojom malom
kráľovstve mieru a pokoja, žilo dievčatko. Drobné stvorenie, dobre ukryté
pred pokrytectvom vonkajšieho sveta, spávalo v posteli s nebesami, obklopené
obláčikmi vône levandule v bavlnenom bodkovanom pyžamku.
Keď
ráno rozlepila oči obklopené vejárom mihalníc, tešiac sa zo slnka utekala
urobiť si kakao. A potom sa celý deň hrala pri útese s motýľmi.
Tak
žila. Na okraji bytia, bez strachu, že by mohla spadnúť do útesu, že by mohlo
čokoľvek narušiť dokonalosť a čistotu týchto momentov. Že by čokoľvek
mohlo poškvrniť rovnováhu tohto miesta.
A potom
prišla jedna kurva na obrovskom čiernom Cadillacu. Havranie kučery jej padali
na plecia zahalené čiernou koženkou. Dlhým opätkom rozkopla dvere, hodila kufre
do predsiene a premaľovala polovicu domu na čierno. Do dózy na kakao
nasypala kávu a na okná namontovala hrubé rolety. Usadila sa v ružovom
huňatom kresle, blatové čižmy si vyložila na stolík a so sarkastickým
úsmevom sledovala, ako sa vystrašené dievčatko krčí v kúte a v drobných
rúčkach zviera medveďa.
„Nezíraj
tak na mňa a prevleč tie hnusné chlpaté vankúše. A mimochodom, som
Nora a od teraz tu budem bývať. Nečakala som, že tu už niekto je, dom vyzeral
byť... opustený. Ale to nevadí, len mi ukáž spálňu, ktorá je trochu menej
ružová ako ostatné,“ rozhliadala sa, nesúhlasne krútiac hlavou. „A skoro by som
zabudla, ty si?“
Nebola
schopná slova, tak vám to poviem ja. Volá sa Amália. Amália a Nora. Moje
dva hlasy. Hlasy v hlave, ktoré nikdy neutíchajú a donekonečna sa
prekrikujú.
Amélia
ma drží nad vodou. Vie, že všetky pozitívne myšlienky, ktoré vyšlem vesmíru
naproti sa mi vrátia. Verí v silu optimizmu a vďaka nej som aj ja
občas len dievčatko, ktoré zabalené v deke chlípe kakao.
Nora
je tak trochu beštia, moje malé synonymum trpkej reality. Vie mi dať päsťou
priamo do brucha a nehnúť ani brvou. Rada sa hrá s ohňom a pozerá
hororové filmy, aj keď vie, že Amália potom nebude celú noc spať. Necháva v chladničke
zhnité pomaranče a na záchode prázdne rolky od toaletného papiera. Je to
príšerná podnájomníčka. Niekedy celé dni vymenúva škaredé veci, inokedy plače a maskarovými
slzami špiní pohovku. Ale potrebujem ju.
Potrebujem
ju, aby tvorila kontrast. Aby som cítila, kedy som šťastná. Aby Amália neostala
navždy dieťaťom, ktoré sa nedokáže brániť a konečne vyrástla. A vyvinula
sa v moju obrovskú silu a prednosť.
Píšem
vám ich príbeh preto, aby ste vedeli, kam sa môj blog bude uberať. Pretože hoci
na jednej strane chcem písať o životnej motivácii a nachádzaní vnútorného
pokoja, druhá časť môjho bytia túži písať o všetkom, čo je v tomto svete
nahovno. Takže aby ste si nemysleli, že si tu na blogu kakám do huby, nájdete
tu oboje. Podľa toho, ktoré z mojich dievčat bude mať práve potrebu
povedať niečo svetu. A podľa toho, ktoré z nich práve stojí na okraji
útesu a cíti, že stráca pevnú pôdu pod nohami.
Predstavujem vám moju huňatú zatrpknutosť. Zoznámte sa.
5 komentárov: