Hlasy

Vo veľkom ružovom domčeku na kamenistom útese, vo svojom malom kráľovstve mieru a pokoja, žilo dievčatko. Drobné stvorenie, dobre ukryté pred pokrytectvom vonkajšieho sveta, spávalo v posteli s nebesami, obklopené obláčikmi vône levandule v bavlnenom bodkovanom pyžamku.

Keď ráno rozlepila oči obklopené vejárom mihalníc, tešiac sa zo slnka utekala urobiť si kakao. A potom sa celý deň hrala pri útese s motýľmi.

Tak žila. Na okraji bytia, bez strachu, že by mohla spadnúť do útesu, že by mohlo čokoľvek narušiť dokonalosť a čistotu týchto momentov. Že by čokoľvek mohlo poškvrniť rovnováhu tohto miesta.

A potom prišla jedna kurva na obrovskom čiernom Cadillacu. Havranie kučery jej padali na plecia zahalené čiernou koženkou. Dlhým opätkom rozkopla dvere, hodila kufre do predsiene a premaľovala polovicu domu na čierno. Do dózy na kakao nasypala kávu a na okná namontovala hrubé rolety. Usadila sa v ružovom huňatom kresle, blatové čižmy si vyložila na stolík a so sarkastickým úsmevom sledovala, ako sa vystrašené dievčatko krčí v kúte a v drobných rúčkach zviera medveďa.

„Nezíraj tak na mňa a prevleč tie hnusné chlpaté vankúše. A mimochodom, som Nora a od teraz tu budem bývať. Nečakala som, že tu už niekto je, dom vyzeral byť... opustený. Ale to nevadí, len mi ukáž spálňu, ktorá je trochu menej ružová ako ostatné,“ rozhliadala sa, nesúhlasne krútiac hlavou. „A skoro by som zabudla, ty si?“

 Nebola schopná slova, tak vám to poviem ja. Volá sa Amália. Amália a Nora. Moje dva hlasy. Hlasy v hlave, ktoré nikdy neutíchajú a donekonečna sa prekrikujú.

Amélia ma drží nad vodou. Vie, že všetky pozitívne myšlienky, ktoré vyšlem vesmíru naproti sa mi vrátia. Verí v silu optimizmu a vďaka nej som aj ja občas len dievčatko, ktoré zabalené v deke chlípe kakao.

Nora je tak trochu beštia, moje malé synonymum trpkej reality. Vie mi dať päsťou priamo do brucha a nehnúť ani brvou. Rada sa hrá s ohňom a pozerá hororové filmy, aj keď vie, že Amália potom nebude celú noc spať. Necháva v chladničke zhnité pomaranče a na záchode prázdne rolky od toaletného papiera. Je to príšerná podnájomníčka. Niekedy celé dni vymenúva škaredé veci, inokedy plače a maskarovými slzami špiní pohovku. Ale potrebujem ju.

Potrebujem ju, aby tvorila kontrast. Aby som cítila, kedy som šťastná. Aby Amália neostala navždy dieťaťom, ktoré sa nedokáže brániť a konečne vyrástla. A vyvinula sa v moju obrovskú silu a prednosť.

 Píšem vám ich príbeh preto, aby ste vedeli, kam sa môj blog bude uberať. Pretože hoci na jednej strane chcem písať o životnej motivácii a nachádzaní vnútorného pokoja, druhá časť môjho bytia túži písať o všetkom, čo je v tomto svete nahovno. Takže aby ste si nemysleli, že si tu na blogu kakám do huby, nájdete tu oboje. Podľa toho, ktoré z mojich dievčat bude mať práve potrebu povedať niečo svetu. A podľa toho, ktoré z nich práve stojí na okraji útesu a cíti, že stráca pevnú pôdu pod nohami. 

Predstavujem vám moju huňatú zatrpknutosť. Zoznámte sa.