Všetky dni sú rovnaké. Zobudíte sa, vyžeriete polku chladničky, nejaký čas proste len existujete, pozriete si večerné spravodajstvo, zistíte kto umrel a aký chuj je americký prezident, potom dve hodiny sledujete okukané tváre a miliónkrát opakované reprízy a idete spať. Stereotypný kolobeh života – rozlepíte oči, prežívate, spíte. A potom sa ohliadnete dozadu. A všetko je úplne inak.

Babke pribudlo zopár vrások, vám nejaký ten špek a váš obľúbený seriál už prestali natáčať. Leto sa prelína zo zimou, vaša enormná spotreba dezodorantov sa rapídne znižuje a obdobie umelých jesenných listov na Instagrame každej americkej youtuberky pomaly prechádza do obdobia vešania svetielok nad posteľ a DIY vianočných darčekov pre ľudí, ktorí precitnú 23. decembra a to už je kapánek po funuse.

Ale tento rok bol veľmi dôležitý pre moje duchovné ja. A s malými krôčikmi prichádzajú kurva veľké zmeny. Nové obzory, myšlienky, názory a pocity. Tu je zopár ľudí, ktorí mi dovolili nahliadnuť do tých ich a odčerpať z nich, čo potrebujem.

Tento rok som sa začala výrazne zaoberať svojou sexualitou a sexualitou vo všeobecnosti. Veľmi ma zaujali rôzne pohľady a názory na sexualitu, no najviac mi v tejto sfére zarezonovali dve osoby. Hoci sú to úplne protiklady, práve ten kontrast a možnosť všimnúť si tie diametrálne odlišnosti medzi nimi ma fascinoval a asi aj vždy bude.

Prvá z týchto dvoch osôb ma zaujala svojou otvorenosťou už vo facebookovej skupine. Mala kontroverzný blog, nebála sa nahoty ani svojho vlastného tela. Nemala strach odhaliť všetky zákutia aj napriek tomu, aký je internet v dnešnej dobe krutý a záludný. V prvom momente mi to prišlo trochu pochabé, možno až hlúpe, že bez ohľadu na budúcnosť a možné následky niekto len tak vycapí na blog fotografie svojho nahého tela. Ale keď som ju spoznala bližšie, pochopila som. Nebojí sa byť nahá na internete lebo sa nebojí byť nahá ani v reálnom živote. Patrí to k nej. Je to predsa jej telo, jej prirodzenosť, jej vlastná podstata, s ktorou môže narábať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A to vo svojich očiach aj robí. Rada skúša nové veci, nové podnety na reakcie jej vlastného tela. Rada experimentuje v sexuálnej sfére, či pomimo nej. Mnohí by ju nazvali kurvou. No pre mňa je to pestrofarebná osobnosť s bujarou fantáziou a nevybláznenou detskou dušou. Najviac ma však asi zasiahli tieto jej slová: „V obchodě kde jsem dělala se často lidi neukázali podruhé... Nebo jen zřídka. Bylo to zajímavé stihnout si z nich něco vzít během té chvíle, kdy jsem s nimi musela mluvit.“ Boli nádherné, nepokurvené a čisté. V troch vetách opísaný celý princíp bytia. Čerpať z čoho sa dá, vstrebávať a vychutnávať.

Druhou osobou je žena s obrovským srdcom a charakterom, žijúca v šťastnom partnerskom vzťahu takmer bez sexu. Tento druh spolužitia medzi dvomi ľuďmi mi nikdy celkom nedával zmysel, lebo sex som brala ako vyvrcholenie lásky dvoch ľudí. Tak načo sa od toho odvracať? A ako je to vôbec možné? Neviem. Netuším. A ani to nechcem zisťovať. Ale akceptujem to. Kedysi som považovala veriacich ľudí za bláznov, čo sa snažia prisúdiť svojmu zjaveniu sa na tejto planéte nejaký hlbší význam. A snažia sa ho vnútiť aj všetkým ostatným, lebo keď nežiješ podľa ich zásad si zlý človek. Smilník. Dostaneš sa do pekla a tam bude baci, baci po zadočku. No po rozhovore s ňou a doplnení mojich poznatkov o nejaké knihy som zistila, že ich Boh je len iné pomenovanie pre môj vesmír. Môžeš slivku nazvať paradajkou, no ona neočervenie. Stále to bude slivka. A tak isto to je aj v tomto prípade. Môžeš veriť v Boha, vesmír, kráľovnú jednorožcov alebo božstvo posvätného hovna, je to úplne jedno. Ži tak ako uznáš za vhodné. Ale nikomu to nepchaj, pretože rovnako ako si mal právo vybrať si svoju vieru ty, má na to právo každý jeden človek. A ak ona verí, že jej telo je jej chrámom, ktorý si okrem jej manžela nezaslúži nik, tak jej prajem veľa šťastia a pevnej vôle. A aby svoj chrám vložila do rúk niekoho, kto si to zaslúži.

Moja bývalá spolužiačka Martina ma inšpirovala svojim odhodlaním pomáhať ľuďom v Kamodži. Táto expedícia však stojí nekresťanské prachy, a hoci ja sama sa vždy snažím pomôcť, kde sa dá, keby som mala toľko peňazí pohromade ja, viem, že by som sa radšej išla na dva týždne vyvaľovať na Maldivy. Alebo jedla veľa pizze. Alebo si nechala odstrániť celulitídu na zadku (aj keď by to pri tom množstve pizze  nemalo dlhodobý efekt). Ale tak každý má svoje priority, no. Ona sa rozhodla mať dve brigády, vyrábať šperky, byť 24 hodín bez jediného slova a skákať z budovy kvôli environmentálnej pomoci na opačnej strane zemegule. Beriem. Schvaľujem. A obdivujem. Ak vás to zaujalo, prípadne máte nejaké otázky ohľadom jej expedície, odpovede nájdete TU. A ak by ste sa chceli aj vy podieľať na tomto jej projekte, prispieť môžete TU. Nenavádzam vás, ani nič podobné, ale 50 centov, ktoré nebudú chýbať vám, môžu pomôcť niekde inde. A možno vďaka vám vyrastie nový stromček. Odporúčam ľuďom, ktorí nechcú mať deti, aby tu po vás ostalo niečo živé. A aj tým, ktorí ich mať chcú, lebo stromček v Kambodži je predsa len menšia investícia. A možno bude taký rozkošný ako tento. 

Tento rok som veľa čítala a rozvíjala sa. A dve knihy do mňa vložili trošku väčšie úryvky svojich strán ako iné. Louise Hay vo svojej knihe Miluj svoj život opisovala pre mňa úplne nepochopiteľný uhol pohľadu na život a existenciu ako takú. Rozprávala príbeh, ako sa premilovala až k uzdraveniu z rakoviny. Ako ďakovala za všetko. Ešte aj za účty za vodu. Povedať vám viac by nemalo cenu. Takú knihu treba držať v rukách a čítať. Zobrať si, čo potrebujete a zvyšok odložiť na čas, kedy naň budete pripravení. A ja som z nej toho potrebovala naozaj veľa. Hoci ešte nie som v štádiu ďakovania Telekomu za vystavenie faktúry na sumu, za ktorú by som nakúpila jedlo pre celý menší kontinent, som úplne inde ako som bola pred jej prečítaním.

Humans of New York je kniha plná čriepkov zo života úplne neznámych ľudí. Príbehy ľudí, ktorí sa okolo vás len mihnú na ulici či v obchodnom centre. Mám tu zopár mojich obľúbených. Niektoré sú úsmevné, iné smutné. Ale všetky majú svoje čaro, lebo ich napísal sám život.

PS: Ospravedlňujem sa za kvalitu fotiek, ale je Silvester, v izbe mám tmu ako v análnom otvore a som lenivá ako voš ísť aj do chladničky, nieto tu ešte hľadať fasa uhly a nasvietenie pre pekné fotky. Ďakujem za pochopenie. 

EDucatingShanny je kanál na youtube. Shanny, hoci vyzerá tak maximálne na 15, má už niečo po tridsiatke. Dvanásť rokov je vydatá a dvadsaťpäť rokov trpí rôznymi formami poruchy príjmu potravy. Kanál si založila na zdieľanie svojho každodenného života. Keď si ho založila, predstavila sa: „Hi, I´m Shanny and I have an eating disorder.“ Dnes už tomu tak nie je. Zo slúchadiel počúvam jej zvonivý hlas a viem, že sa usmieva: „Hi, I´m Shanny and I am recovering from an eating disorder.“ Som na ňu hrdá, hoci ju vôbec nepoznám. Jej videá som začala pozerať práve v období, kedy sa moja úzkostná porucha prejavila asi najsilnejšie za celý môj život. A keď som videla, že človek je schopný meniť návyky, s ktorými je zžitý dvadsaťpäť rokov, tak aj ja môžem zmeniť niečo, čo ma ovláda pár mesiacov.

Keď mi prvýkrát vyhodilo na YouTube song od Sabriny Carpenter, myslela som si, že len ďalšia Disney hviezdička nevie, čo od dobroty. Kurva som sa mýlila. Krásna, mladá, talentovaná, blá, blá, blá. Aj keby vyzerala ako Martinka z Turca a jej hlas pripomínal jeleniu ruju, nič by to nezmenilo na týchto slovách.

„And if the riptide comes to get me, pulls me under, it won't upset me, I'll go down. I'll throw the white flag of surrender, knock me down, not forever, just for now.“ Pochopte to, ako uznáte za vhodné.

Tento rok bol jeden veľký chaos. Asi ako každý iný doteraz a asi rovnako ako všetky tie, čo ešte budú. Ale ja to tak mám rada. Ďakujem mojej rodine, že to so mnou zvládla a ďakujem aj sebe, že som to nevzdala. A som tu. Pijem detské šampanské a jedným uchom počúvam „klavírnu hudbu na sústredenie sa“. Nepomáha, lebo nejaký debil vonku púšťa petardy. Ale čo, veď Silvester je len raz do roka. Tak si ho užite, vidíme sa na budúci rok. Milujte sa a množte sa. Kým sa to ešte dá. Lebo po sviatkoch budete radi, že sa pohybmi vyvrhnutej veľryby vôbec vykotúľate z postele. 

Môžete si ich predstaviť ako malé modré chumáčiky nežnosti poletujúce večnosťou a nekonečnom. Alebo ako farebný zhluk elektrických nábojov, neúprosne hľadajúci schránku, ktorá túto silu ochráni a premení na produktívnu a tvorivú. Či ako červené pulzujúce plamienky, ostré a temperamentné.

Duše. Nemusíte v ne veriť. Každý má vlastnú ideológiu o živote. O vzniku, prežívaní, milovaní a zániku. O láske a o poslaní. A o podstate celého toho kolobehu, nikdy nekončiaceho toku energie a bytia.

Žijem v presvedčení, že nie som telo. Nie som len obal, pozlátka na povrchu. Nie som len štruktúra, hmota. Nie som len kopa svalov a kostí, ktoré sa kedysi z nejakého neznámeho dôvodu rozhodli tvoriť celok. Ja, moja skutočná podstata, je na úplne inej úrovni existencie. Nemožno sa jej dotknúť, no môžete ju cítiť. A vnímať.

Toto presvedčenie do veľkej miery ovplyvňuje aj moju sexualitu. Určitú časť svojho života som žila s myšlienkou, že som homosexuálne orientovaná. Bolo to zhruba od mojich jedenástich rokov, možno trošku neskôr. Najprv som len pozorovala, že prítomnosť niektorých dievčat v mojom okolí mi je omnoho príjemnejšia a prirodzenejšia ako prítomnosť chlapcov alebo aj iných dievčat. Neprikladala som tomu nijaký veľký význam, bola som ešte deculo a to, že sa lepšie cítim v obklopení rovnakého pohlavia, mi pripadalo celkom normálne.

Lenže potom prišlo obdobie ranej puberty, kedy si dievčatá začali žehliť vlasy a chlapci prestali používať sprchu. A neskutočný zápach potu, prebitý lacným deodorantom, ktorý sa na mňa valil z chlapčenských lavíc, ma priviedol k myšlienke, že toto asi nie je úplne to, čo ma priťahuje. Nechcela som zdieľať svoju intimitu s niekým, kto si mení trenky raz za týždeň a každých desať minút si škrabe gule.

No potom zmutovali, zaplatili účet za vodu a povytláčali si všetky tie hnisavé jebáky z čela a ja som sa dostala do spoločnosti, kde sa okrem mojej vekovej kategórie začali pohybovať aj muži. Starší, ktorí už boj so svojim potom a pubertálnymi narážkami na ženské poprsie v intervaloch každých sedemnásť sekúnd vyhrali. Sálala z nich istota, pocit bezpečia a určité vzrušenie. Páčilo sa mi to.

Na strednej škole som sa začala verejne označovať za bisexuálku. Hoci aj v tejto škatuľke mi bolo tesno, zatiaľ opisovala môj vnútorný mišmaš najlepšie.

S touto menovkou som sa napokon stotožnila. Vedela som, že sa mi páči ženská neha a praktické uvažovanie. Hebký dotyk jemnej pokožky, keď vyjdú zo sprchy a voňajú ako rozkvitnutá záhrada, plná malín a lupeňov ruží. Na druhej strane som pod prstami rada cítila mužské strnisko a pocit ich útulného objatia mi vtieral túžbu ostať v ňom naveky. Označenie bisexuálna orientácia mi teda otvárala dvere k obom týmto cestám. Ani jedna z nich nebola tŕnistá a nedobytná, obe ma vítali s otvorenou náručou a v tom čase mi to prišlo presne tak v poriadku.

Avšak čím viac som čítala, skúmala svoje myšlienky, pocity a túžby, tým viac som vedela, že za chvíľku ma táto škatuľka neudrží a explodujem a pretečiem cez jej okraje ako horúca láva. Vedela som, že moje vnútro nerozdeľuje ľudí na mužov a ženy, heterosexuálov, bisexuálov, transsexuálov ani nič podobné. Vedela som, že moje vnútro neznáša dávať menovky a triediť ľudí podľa toho, či sa narodili s penisom alebo vagínou. Moje vnútro, moja duša, sa jednoducho len zaľúbila do druhej duše a to, aký obal si v tomto živote zvolila tá druhá duša, mi je srdečne jedno.

Dlho som to ale nevedela pomenovať. Nevedela som, čo som, nedokázala som konkretizovať svoju orientáciu ani to, kto a prečo ma priťahuje. A potom som našla TOTO video. Hoci to možno s autorom obaja ponímame po svojom, ja som konečne našla odpoveď na svoju nepokladanú otázku. Som MULTISEXUÁL. Vzrušuje ma ženské aj mužské telo, ale vzájomná príťažlivosť medzi nami je tvorená symbiózou našich duší.

Na záver by som dodala, že neodsudzujem žiadnu sexuálnu orientáciu, pretože cesta každého z nás je odlišná. No zároveň jedinečná a dokonalá svojím vlastným spôsobom. A každý má právo milovať a byť milovaný takým spôsobom, ako to jeho modrý chumáčik vyžaduje.