Keď sú potrebné veci ako referendum o rodine

Ako môže vôbec niekto niečo také vymyslieť? 
Kto dal komu právo hovoriť, čo je správne? Čo je normálne? Kto má koho ľúbiť a s kým stráviť zbytok života? 
Rodinu tvorí muž, žena a dieťa. Povedal kto?! 

Rodina je skupina ľudí navzájom sa milujúcich tak veľmi, že sú schopní obetovať svoje šťastie za šťastie tých ostatných. Sú to ľudia, ktorí sa navzájom chránia, podporujú, v úzkom kruhu oslavujú úspechy a plačú, keď sa nedarí. To je rodina pre mňa. 
Nie je to len slovo, je to omnoho hlbšie. Má to význam, má to emócie. 
Zákon definuje manželstvo ako spolužitie muža a ženy, ktorí si povedali áno na úrade či v kostole. O láske ani zmienka. Ani jediné písmenko. Ale homosexuáli sa brať nemôžu, lebo je to nehumánne, nechutné, lebo idú zlým príkladom budúcim generáciam, lebo verejne prezentujú niečo také zvrátené. 
Také zvrátené ako čo? Ako láska? 
Je láska zvrátená?  

Tak potom je všetko na hovno. Ako sociálne bytosti sme úplne zlyhali.

Ako ľudia ešte viac.

Nefungujeme. My, ani nič okolo nás. Komplex všetkých pocitov, ktoré nás odlišujú od zvierat sa jednoducho zobral a odišiel. Láska, súdnosť, morálne aj sociálne zásady, spolupatričnosť, tolerancia, empatia. To všetko si jednoducho nahádzalo caky-paky do kufra a teraz si vyvaľuje šunky niekde pri mori, úplne serúc na to, že my sa ženieme do priepasti.

Rada by som povedala, že sme uväznení v slučke nenávisti a nepochopenia. Že sme vcucnutí pohyblivým pieskom a nemôžeme sa vymaniť z jeho pevného zovretia, tak sa len nezúčastnene prizeráme, ako svet okolo nás padá.

Ale to je blbosť. Nestojíme na mieste. Namiesto toho sa zeleným slizom nepochopenia kĺžeme do hlbín niečoho omnoho horšieho.

A nikto s tým nič nerobí. Nikto nerobí rozhodnutia, ktoré by nás mohli posunúť vpred, vlastne nikto nerobí žiadne. Nikto sa neobťažuje prijať zodpovednosť. Nikto necíti vinu. Nikto v sebe nevidí potencionálny začiatok zmeny vo svete. Nikto nevidí možnosť byť počiatkom. Byť štartérom. Byť bojovníkom.

Všetci sa na seba pozeráme očami celku a vidíme samých seba ako bezvýznamnú súčasť niečoho väčšieho, za čo nemáme možnosť rozhodovať. Ale každý jeden hlas, ktorý kričí v dave je dôležitý. Každý prezentuje názor, dušu a schopnosť postaviť sa k veci určitým spôsobom. Každý jeden je podstatný, lebo keby neboli kričali, bolo by ticho.

Bojím sa.

Bojím sa, že budeme ticho tak dlho, že hlas už nebude stačiť.

Bojím sa, že už možno teraz nestačí. Že už teraz je neskoro. A že sme možno premlčali svoju šancu hovoriť.

Teraz už musíme konať.