Všetci horlivo nakupujú vianočné darčeky a ja so svojou poslednou stovkou na účte len premýšľam, či budem budúci týždeň držať očistný pôst alebo mi vyjde aspoň na vifonku.

Neznášam tématické články, takže je celkom paradoxné, že práve ja jeden píšem. Ale keďže mi pri rannej cige skoro odmrzol malíček a vianočné osvetlenie mi visí pod oknom už nejaký ten piatok, nejako ma to naladilo. Mám chuť obliecť si svoje Minnie Mouse pyžamko, schúliť sa pod paplón a žrať medovníčky. Lenže moja babka usúdila, že keďže už bývam sama, som dostatočne veľká na to, aby som neslávila Vianoce a tak sa na mňa s milými medovníčkami asi zvysoka vyserie. Čo samozrejme celkom narúša moje babušivé plány.

Toto je oficiálne prvý rok môjho života, odkedy som sa naučila cupitať a milovať Vianoce, čo som nebola na vianočných trhoch. To, že som tam posledné dva roky bola len kvôli cigánskej, je nepodstatné, podstatné je to, že tento rok si ju s najväčšou pravdepodobnosťou nedám. A nedám si ani lokše, ani punč a ani jablko v karameli.

ALE!!! Aj napriek tomu, že vzdialenosť medzi mojím bytom a vianočnými trhmi, sa mi momentálne zdá ako tristosedemnásť svetelných rokov, hýbem sa. Dokonca myslím, že aj správnym smerom.

Začala som brať lieky. Takže hoci sa vďaka nim budím každú hodinu, ruky sa mi trasú ako osika a pri sexe sa neurobím, som schopná ísť tri zástavky autobusom bez záchvatu a dokonca som bola minulý týždeň vonku na celých a neprerušovaných 26 minút! Na to, že ani nie mesiac dozadu som nebola schopná prejsť z jednej strany chodby bytovky na druhú, je to pre mňa posun míľovými krokmi. A mám naozaj silný pocit, že to najhoršie mám už za sebou a všetko už bude len a len lepšie. Ale to pokojne môže byť aj tými vianočnými reklamami. (Z Olinky, Boborovského a Poštovky mi už decentne jebe.)

Aj napriek tomu, že dnes sa mám za posledný týždeň asi najhoršie, ovanul ma ráno na balkóne akýsi pozitívny náboj. Neviem, či si len susedia podo mnou ubalili jedno predvianočné a vyfúkli na mňa nejaké pozostatky, čo sa v mojej hlave zmiešalo s Poštovkou a nesadlo mi to alebo som len konečne vzdala svoj vnútorný boj proti všetkému, čo by mi mohlo pomôcť a prestala som sa utápať vo svojej bezbrannosti. Ale v konečnom dôsledku je to úplne jedno.

Je to jedno, lebo znovu verím. Že to bude lepšie. Že ešte niekedy vyjdem na ulicu a budem slobodne dýchať. Relaxovať. A vznášať sa.

Asi to fakt bolo to predvianočné.

Milujte sa, množte sa a popri všetkých tých komerčných pičovinách nezabúdajte na to, o čom to celé je. 

   

 

... a myslím si, že niekto by mal. 

1.        Sebaláska 

    Celý problém tejto zvrátenej doby pramení z faktu, že ľudia sa nemajú radi. Každý deň si obzeráme v zrkadle svoje faldíky a šedivé korienky vlasov, vyčítame si svoje reakcie na určité situácie, to, akí nemožní sme boli zase v práci a to, koľko čokolády sme preto na truc zožrali. Nenávidíme samých seba, viníme sa za to, že naši rodičia s nami nie sú spokojní, lebo domov nosíme zlé známky, že spolužiaci nami opovrhujú, lebo sme tuční, chudí, malí, širokí, čapatí a neviem ešte akí. Robia si z nás srandu, nikdy si neodpustia uštipačné poznámky, zaženú nás do kúta a vylievajú na nás presne to, čoho sami máme dosť. Nenávisť voči sebe samým. Toľko šikany pramení z toho, že deti nevedia, ako mať radi samých seba. Rodičov to nikto nenaučil, nemajú to ako svojmu potomstvu predať. A oni to pritom tak veľmi potrebujú počuť a cítiť. Že sú potrební, milovaní, unikátni a dokonalí každý svojim jedinečným spôsobom. Že sú presne také úžasné bytosti, na aké sa so závisťou pozerajú v telke a želajú si byť ako oni. Toľkým konfliktom by sa dalo predísť, keby tým deťom niekto ukázal cestu lásky. Ale oni ich radšej učia fyziku. A keď za nimi príde nešťastný rodič, že prekladá dieťa na inú školu, lebo na tejto ho šikanujú, s udiveným pohľadom dávajú ruky preč. Veď to predsa nie je ich chyba, no nie?

2.       Dievčenský pokec 

   

    Pamätám si jedinú prednášku o menštruácií akú sme na základnej škole kedy mali. Pani, ktorá sama vyzerala, že je jej prednáška nepríjemná, sa snažila vysvetliť partičke dospievajúcich dievčat, čo to kurva vyteká z ich vaginálneho otvoru a potom nám rozdala darčekové balíčky s tromi vložkami a menštruačným kalendárom na minulý rok. A potom si spomínam na otázku z Bravíčka, kde sa dievča pýtalo, aký je rozdiel medzi vagínou a pochvou. A úprimne? Ja sa jej ani nedivím, že nemala páru. Veď ako by aj mohla. Čo ma privádza k ďalšej príhode, keď som bola pred niekoľkými rokmi s mojim otcom na dovolenke a dostala som jednu zo svojich prvých menštruácií. On mi len bez slova podal tampón a ja som ani za tú riť netušila, kam si to akože mám strčiť. Nie každý má s rodičmi natoľko otvorený vzťah, aby sa mohol opýtať na veci, ktoré sú pre polovicu populácie ešte stále tabu. Kam sa pchá tampón? Čo mám robiť, keď je tri sekundy pred sexom a môj močový mechúr ide explodovať? A jeho gule tiež? A čo mám robiť, keď to už robíme? A keď to nechcem robiť vôbec? A keď stále? A keď chcem uvariť takú dobrú sviečkovú ako moja babka? Ako zašijem ponožku? A ako zadržím prd na dve hodiny, lebo sme na obede s jeho rodičmi? Ako sa vhodne obliecť na svadbu? A do kostola? A kedy je už moja prdel na legíny príliš objemná? Toto a ešte mnoho ďalšieho. Príprava na svet, ako ho zvládnuť elegantne a s gráciou, ako byť dáma aj keď máš na tričku grcku od dieťaťa, jednou rukou miešaš guláš a druhou utieraš okakanú riťku. Je toho toľko, čo treba vedieť a čo sa od žien očakáva, ale uznávam, taká Pytagorova veta vám v budúcnosti určite tú ponožku zaštopká.

3.       Na slovíčko, gentlemani 

    Tak ako aj dievčatá v dospievajúcom veku, nepochybne aj chlapci majú veľa otázok. Od svojho tela, cez ako zbaliť babu až po ako nájsť deodorant, po ktorom nikto nezistí, že som sa už dva týždne nesprchoval. Nestačí im povedať, že ženu si treba vážiť, treba im ukázať ako. Ako sa stať dobrým mužom, ako spraviť ženu šťastnou, ako zarobiť peniaze a uživiť rodinu.  Ako ju nenabúchať na prvom rande. A ako sa správať, keď náhodou hej. A ktoré sú vhodnejšie frázy, ako „Hej, čaja, popiči prdel!“.  Ako byť chlapom, s ktorým sa nebojí vyjsť večer z domu, lebo keby ju chcel niekto okradnúť, tak budem ziapať viac ako ona.  Nemôžeme sa diviť, že gentlemani vymreli, keď ich k tomu nikto nevedie. A aby sme neboli duplom prekvapení, keď jedného dňa budeme potrebovať, aby sa chlapi postavili za našu vlasť, že vytiahnu ajfony a hromadne si postnu selfíčko s filtrom zo snapchatu. #doboja #totoneporazis #somtakfadedzesanamnalenkuknuautecu

4.       Starostlivosť o naše telo  

    Načo vlastne existujú výživový poradcovia? A na kerú Mariu sa v škole učím o bunkovom delení, keď z nej v osemnástke vyjdem a ešte stále ani netuším, čo mám vlastne vôbec žrať? Chcem byť vegán alebo paleo alebo chcem do konca života tlačiť len pizzu a skončiť v jednej z tých reality show o extrémnych nadváhach? Ako cvičiť zdravo, aby to vyhovovalo môjmu organizmu? Čo si napatlať na agresívne akné? Neviem, nikto mi to nepovedal, tak skočím na YouTube a vyrobím si nejakú prudko úžasnú lepidlovú masku, ktorú strhnem aj s polkou kože na tvári a kúskami svalového tkaniva pod ňou. Ale to nevadí, veď vyzerať ako malomocná nie je až také zlé. Aspoň môžem strašiť susedove deti.

5.        Duševné poruchy 

    Počula som mnoho dievčat, ktoré rozprávali svoj príbeh o poruche príjmu potravy. A veeeľmi veľa z nich začínalo nedostatočnou edukáciou v tejto oblasti. Nevedeli, čo všetko to so sebou prináša. Zaslepene išli za svojim cieľom, za vysnenou postavou, ktorú videli na Instagrame, lebo jednodňová hladovka za to predsa stojí. A to vracanie taktiež nevyzerá až tak zle. Za dokonalú postavu je to celkom nízka cena. O vypadávajúcich zuboch im totiž nikto nepovedal a o tom, že možno vďaka tomu jedného dňa nebudú môcť mať deti asi tiež nie. Ale duševné poruchy nie sú len anorexia a bulímia. Len sa o nich najviac hovorí. Ale je tu mnoho iných a ja sama viem, že ľudia trpiaci nimi majú často pocit, že sú úplní blázni a nemajú sa na koho obrátiť. Myslím, že výchova v tom, ako predísť niektorým chorobám alebo ako sa správať k ľuďom, ktorí ňou už trpia, by bola v tomto uponáhľanom svete plnom stresu a depresií namieste. Lebo psychické choroby ešte nikdy neboli takým „trendom“, akým sú teraz, no aj napriek tomu o nich ľudia vedia hovno. Veď odkiaľ by aj mohli, keď v školských osnovách dali prednosť velikánom ako Hviezdoslav, či Timrava. A to, že im decká skapínajú pred očami od hladu a od žiaľu ich nejako veľmi nesere. Zavrieť oči je vždy najjednoduchšie. 

Už dávno som zistila, že keď je v mojom živote všetko v poriadku, nie som schopná napísať ani riadok. Hoci mám množstvo nápadov a vnútro mojej hlavy vyzerá ako záchodová misa v Dole v piatok večer, keď vystupuje Pil C a všetky pätnásťročné „dospeláčky“ -  nepoznajúce  hranicu medzi decentnou opitosťou a vzájomným si podopieraním hlavy, aby sa ani jedna z nich neudusila vlastnými zvratkami – si objednávajú dvojité shoty. Pretože je to strašne „kúl“. Ale to už je o inom.

Keď som sa dala dohromady s mojou polovičkou asi rok som nenapísala ani slovo. Vlastne skoro dva. A bolo to pochopiteľné – trávili sme spolu každú sekundu, chodili sme na výlety, pozerali filmy, jedli pizzu a špárali sa v nose. Všetko veľa. A uznajte, že medzi tlačením kukuricovej pizze a lovením gigantického šušňa sa článok napísať nestihne. Ale vtedy mi to nevadilo. V mojom živote bolo všetko v poriadku. Dni plynuli, slniečko svietilo, z našich pizzových seáns som pribrala asi dvestotrinásť kíl a bolo mi to u prdele. Bola som šťastná. A vôbec mi nevadilo, že nemám čo hodiť na papier. Jediný, koho to sralo bola moja bývala učiteľka slovenčiny, pretože som jej prestala nosiť príspevky do literárnych súťaží. Tak ma na oplátku začala viac skúšať. Bola zlatíčko, ja viem.

Ale vadí mi to teraz. Vadí mi to, lebo všetko v mojom živote je napiču a ja mám pocit, že keď už neviem ani písať, tak nemám už vôbec nič.

Dala som výpoveď v práci. V práci, ktorú som mala rada, ktorá ma bavila, kde som sa cítila dobre. Mala som rešpektujúcu šéfku a príjemnú kolegyňu, ktorá bola ochotná dávkovať mi čokoládu po pásikoch, aby som ju nezožrala celú naraz. Dala som výpoveď v práci, ktorá sa mi naskytla ako dar z nebies a presne zapadala do konceptu života, aký som chcela viesť a žiť. Strašne som sa tam tešila a po dvoch mesiacoch som bola nútená odísť.

Lebo tá vec v mojej mysli narástla do gigantických rozmerov.

Lebo nie som schopná opustiť svoj byt ďalej ako vyniesť smeti. A na schodoch už dostávam závrate. Nemôžem dýchať. Zahmlí sa mi pred očami. A celý okolitý svet prestáva existovať, som tu len ja a pocit, že každý ďalší schod mi stlačí hruď o kúsok viac až ma napokon úplne rozdrtí.

Lebo keď je na semafore červená, trhám si vlasy a škriabem si ruky.

Lebo neviem, čo sa so mnou deje.

Lebo neviem, či s tým mám bojovať alebo sa s tým mám skamarátiť.

Lebo neviem, či som ešte normálna.

Lebo by som veľmi rada vyhľadala pomoc. Ale nemôžem. Nedokážem to. Tak veľmi by som chcela, ale bojím sa.

Mám neuveriteľný strach. Dvadsať štyri hodín denne ma zožiera strach o to, koľko ešte toto bude pokračovať. Koľko som toho ešte schopná zvládnuť. Koľko strachu a hnevu a bolesti a smútku a zlých momentov sa zmestí do mojej schránky, dokiaľ nezačne praskať. Alebo dokiaľ ju sama nezničím.

Som väzeň vo svojom byte, som väzeň vo svojom tele, chcem žiť ale nedokážem sa pohnúť.

Akoby som úplne prestala fungovať.

Akoby všetko, čím som bola, odišlo a ostala len táto trasúca sa kôpka nezvládnutých emócií.

Akoby sa všetky moje sny a ciele posunuli o miliardu svetelných rokov do neznáma. Alebo zmizli úplne? Ako mám vedieť, keď ich už viac nevidím?

Keď už viac nevidím vôbec nič?

PS: Ak toto číta niekto z mojej rodiny, ľúbim vás a ďakujem.