5 predmetov, ktoré nikto neučí

   

 

... a myslím si, že niekto by mal. 

1.        Sebaláska 

    Celý problém tejto zvrátenej doby pramení z faktu, že ľudia sa nemajú radi. Každý deň si obzeráme v zrkadle svoje faldíky a šedivé korienky vlasov, vyčítame si svoje reakcie na určité situácie, to, akí nemožní sme boli zase v práci a to, koľko čokolády sme preto na truc zožrali. Nenávidíme samých seba, viníme sa za to, že naši rodičia s nami nie sú spokojní, lebo domov nosíme zlé známky, že spolužiaci nami opovrhujú, lebo sme tuční, chudí, malí, širokí, čapatí a neviem ešte akí. Robia si z nás srandu, nikdy si neodpustia uštipačné poznámky, zaženú nás do kúta a vylievajú na nás presne to, čoho sami máme dosť. Nenávisť voči sebe samým. Toľko šikany pramení z toho, že deti nevedia, ako mať radi samých seba. Rodičov to nikto nenaučil, nemajú to ako svojmu potomstvu predať. A oni to pritom tak veľmi potrebujú počuť a cítiť. Že sú potrební, milovaní, unikátni a dokonalí každý svojim jedinečným spôsobom. Že sú presne také úžasné bytosti, na aké sa so závisťou pozerajú v telke a želajú si byť ako oni. Toľkým konfliktom by sa dalo predísť, keby tým deťom niekto ukázal cestu lásky. Ale oni ich radšej učia fyziku. A keď za nimi príde nešťastný rodič, že prekladá dieťa na inú školu, lebo na tejto ho šikanujú, s udiveným pohľadom dávajú ruky preč. Veď to predsa nie je ich chyba, no nie?

2.       Dievčenský pokec 

   

    Pamätám si jedinú prednášku o menštruácií akú sme na základnej škole kedy mali. Pani, ktorá sama vyzerala, že je jej prednáška nepríjemná, sa snažila vysvetliť partičke dospievajúcich dievčat, čo to kurva vyteká z ich vaginálneho otvoru a potom nám rozdala darčekové balíčky s tromi vložkami a menštruačným kalendárom na minulý rok. A potom si spomínam na otázku z Bravíčka, kde sa dievča pýtalo, aký je rozdiel medzi vagínou a pochvou. A úprimne? Ja sa jej ani nedivím, že nemala páru. Veď ako by aj mohla. Čo ma privádza k ďalšej príhode, keď som bola pred niekoľkými rokmi s mojim otcom na dovolenke a dostala som jednu zo svojich prvých menštruácií. On mi len bez slova podal tampón a ja som ani za tú riť netušila, kam si to akože mám strčiť. Nie každý má s rodičmi natoľko otvorený vzťah, aby sa mohol opýtať na veci, ktoré sú pre polovicu populácie ešte stále tabu. Kam sa pchá tampón? Čo mám robiť, keď je tri sekundy pred sexom a môj močový mechúr ide explodovať? A jeho gule tiež? A čo mám robiť, keď to už robíme? A keď to nechcem robiť vôbec? A keď stále? A keď chcem uvariť takú dobrú sviečkovú ako moja babka? Ako zašijem ponožku? A ako zadržím prd na dve hodiny, lebo sme na obede s jeho rodičmi? Ako sa vhodne obliecť na svadbu? A do kostola? A kedy je už moja prdel na legíny príliš objemná? Toto a ešte mnoho ďalšieho. Príprava na svet, ako ho zvládnuť elegantne a s gráciou, ako byť dáma aj keď máš na tričku grcku od dieťaťa, jednou rukou miešaš guláš a druhou utieraš okakanú riťku. Je toho toľko, čo treba vedieť a čo sa od žien očakáva, ale uznávam, taká Pytagorova veta vám v budúcnosti určite tú ponožku zaštopká.

3.       Na slovíčko, gentlemani 

    Tak ako aj dievčatá v dospievajúcom veku, nepochybne aj chlapci majú veľa otázok. Od svojho tela, cez ako zbaliť babu až po ako nájsť deodorant, po ktorom nikto nezistí, že som sa už dva týždne nesprchoval. Nestačí im povedať, že ženu si treba vážiť, treba im ukázať ako. Ako sa stať dobrým mužom, ako spraviť ženu šťastnou, ako zarobiť peniaze a uživiť rodinu.  Ako ju nenabúchať na prvom rande. A ako sa správať, keď náhodou hej. A ktoré sú vhodnejšie frázy, ako „Hej, čaja, popiči prdel!“.  Ako byť chlapom, s ktorým sa nebojí vyjsť večer z domu, lebo keby ju chcel niekto okradnúť, tak budem ziapať viac ako ona.  Nemôžeme sa diviť, že gentlemani vymreli, keď ich k tomu nikto nevedie. A aby sme neboli duplom prekvapení, keď jedného dňa budeme potrebovať, aby sa chlapi postavili za našu vlasť, že vytiahnu ajfony a hromadne si postnu selfíčko s filtrom zo snapchatu. #doboja #totoneporazis #somtakfadedzesanamnalenkuknuautecu

4.       Starostlivosť o naše telo  

    Načo vlastne existujú výživový poradcovia? A na kerú Mariu sa v škole učím o bunkovom delení, keď z nej v osemnástke vyjdem a ešte stále ani netuším, čo mám vlastne vôbec žrať? Chcem byť vegán alebo paleo alebo chcem do konca života tlačiť len pizzu a skončiť v jednej z tých reality show o extrémnych nadváhach? Ako cvičiť zdravo, aby to vyhovovalo môjmu organizmu? Čo si napatlať na agresívne akné? Neviem, nikto mi to nepovedal, tak skočím na YouTube a vyrobím si nejakú prudko úžasnú lepidlovú masku, ktorú strhnem aj s polkou kože na tvári a kúskami svalového tkaniva pod ňou. Ale to nevadí, veď vyzerať ako malomocná nie je až také zlé. Aspoň môžem strašiť susedove deti.

5.        Duševné poruchy 

    Počula som mnoho dievčat, ktoré rozprávali svoj príbeh o poruche príjmu potravy. A veeeľmi veľa z nich začínalo nedostatočnou edukáciou v tejto oblasti. Nevedeli, čo všetko to so sebou prináša. Zaslepene išli za svojim cieľom, za vysnenou postavou, ktorú videli na Instagrame, lebo jednodňová hladovka za to predsa stojí. A to vracanie taktiež nevyzerá až tak zle. Za dokonalú postavu je to celkom nízka cena. O vypadávajúcich zuboch im totiž nikto nepovedal a o tom, že možno vďaka tomu jedného dňa nebudú môcť mať deti asi tiež nie. Ale duševné poruchy nie sú len anorexia a bulímia. Len sa o nich najviac hovorí. Ale je tu mnoho iných a ja sama viem, že ľudia trpiaci nimi majú často pocit, že sú úplní blázni a nemajú sa na koho obrátiť. Myslím, že výchova v tom, ako predísť niektorým chorobám alebo ako sa správať k ľuďom, ktorí ňou už trpia, by bola v tomto uponáhľanom svete plnom stresu a depresií namieste. Lebo psychické choroby ešte nikdy neboli takým „trendom“, akým sú teraz, no aj napriek tomu o nich ľudia vedia hovno. Veď odkiaľ by aj mohli, keď v školských osnovách dali prednosť velikánom ako Hviezdoslav, či Timrava. A to, že im decká skapínajú pred očami od hladu a od žiaľu ich nejako veľmi nesere. Zavrieť oči je vždy najjednoduchšie.