Predvianočný #LIFEUPDATE

Všetci horlivo nakupujú vianočné darčeky a ja so svojou poslednou stovkou na účte len premýšľam, či budem budúci týždeň držať očistný pôst alebo mi vyjde aspoň na vifonku.

Neznášam tématické články, takže je celkom paradoxné, že práve ja jeden píšem. Ale keďže mi pri rannej cige skoro odmrzol malíček a vianočné osvetlenie mi visí pod oknom už nejaký ten piatok, nejako ma to naladilo. Mám chuť obliecť si svoje Minnie Mouse pyžamko, schúliť sa pod paplón a žrať medovníčky. Lenže moja babka usúdila, že keďže už bývam sama, som dostatočne veľká na to, aby som neslávila Vianoce a tak sa na mňa s milými medovníčkami asi zvysoka vyserie. Čo samozrejme celkom narúša moje babušivé plány.

Toto je oficiálne prvý rok môjho života, odkedy som sa naučila cupitať a milovať Vianoce, čo som nebola na vianočných trhoch. To, že som tam posledné dva roky bola len kvôli cigánskej, je nepodstatné, podstatné je to, že tento rok si ju s najväčšou pravdepodobnosťou nedám. A nedám si ani lokše, ani punč a ani jablko v karameli.

ALE!!! Aj napriek tomu, že vzdialenosť medzi mojím bytom a vianočnými trhmi, sa mi momentálne zdá ako tristosedemnásť svetelných rokov, hýbem sa. Dokonca myslím, že aj správnym smerom.

Začala som brať lieky. Takže hoci sa vďaka nim budím každú hodinu, ruky sa mi trasú ako osika a pri sexe sa neurobím, som schopná ísť tri zástavky autobusom bez záchvatu a dokonca som bola minulý týždeň vonku na celých a neprerušovaných 26 minút! Na to, že ani nie mesiac dozadu som nebola schopná prejsť z jednej strany chodby bytovky na druhú, je to pre mňa posun míľovými krokmi. A mám naozaj silný pocit, že to najhoršie mám už za sebou a všetko už bude len a len lepšie. Ale to pokojne môže byť aj tými vianočnými reklamami. (Z Olinky, Boborovského a Poštovky mi už decentne jebe.)

Aj napriek tomu, že dnes sa mám za posledný týždeň asi najhoršie, ovanul ma ráno na balkóne akýsi pozitívny náboj. Neviem, či si len susedia podo mnou ubalili jedno predvianočné a vyfúkli na mňa nejaké pozostatky, čo sa v mojej hlave zmiešalo s Poštovkou a nesadlo mi to alebo som len konečne vzdala svoj vnútorný boj proti všetkému, čo by mi mohlo pomôcť a prestala som sa utápať vo svojej bezbrannosti. Ale v konečnom dôsledku je to úplne jedno.

Je to jedno, lebo znovu verím. Že to bude lepšie. Že ešte niekedy vyjdem na ulicu a budem slobodne dýchať. Relaxovať. A vznášať sa.

Asi to fakt bolo to predvianočné.

Milujte sa, množte sa a popri všetkých tých komerčných pičovinách nezabúdajte na to, o čom to celé je.