Existujem #LIFEUPDATE


Už dávno som zistila, že keď je v mojom živote všetko v poriadku, nie som schopná napísať ani riadok. Hoci mám množstvo nápadov a vnútro mojej hlavy vyzerá ako záchodová misa v Dole v piatok večer, keď vystupuje Pil C a všetky pätnásťročné „dospeláčky“ -  nepoznajúce  hranicu medzi decentnou opitosťou a vzájomným si podopieraním hlavy, aby sa ani jedna z nich neudusila vlastnými zvratkami – si objednávajú dvojité shoty. Pretože je to strašne „kúl“. Ale to už je o inom.
Keď som sa dala dohromady s mojou polovičkou asi rok som nenapísala ani slovo. Vlastne skoro dva. A bolo to pochopiteľné – trávili sme spolu každú sekundu, chodili sme na výlety, pozerali filmy, jedli pizzu a špárali sa v nose. Všetko veľa. A uznajte, že medzi tlačením kukuricovej pizze a lovením gigantického šušňa sa článok napísať nestihne. Ale vtedy mi to nevadilo. V mojom živote bolo všetko v poriadku. Dni plynuli, slniečko svietilo, z našich pizzových seáns som pribrala asi dvestotrinásť kíl a bolo mi to u prdele. Bola som šťastná. A vôbec mi nevadilo, že nemám čo hodiť na papier. Jediný, koho to sralo bola moja bývala učiteľka slovenčiny, pretože som jej prestala nosiť príspevky do literárnych súťaží. Tak ma na oplátku začala viac skúšať. Bola zlatíčko, ja viem.
Ale vadí mi to teraz. Vadí mi to, lebo všetko v mojom živote je napiču a ja mám pocit, že keď už neviem ani písať, tak nemám už vôbec nič.
Dala som výpoveď v práci. V práci, ktorú som mala rada, ktorá ma bavila, kde som sa cítila dobre. Mala som rešpektujúcu šéfku a príjemnú kolegyňu, ktorá bola ochotná dávkovať mi čokoládu po pásikoch, aby som ju nezožrala celú naraz. Dala som výpoveď v práci, ktorá sa mi naskytla ako dar z nebies a presne zapadala do konceptu života, aký som chcela viesť a žiť. Strašne som sa tam tešila a po dvoch mesiacoch som bola nútená odísť.
Lebo tá vec v mojej mysli narástla do gigantických rozmerov.
Lebo nie som schopná opustiť svoj byt ďalej ako vyniesť smeti. A na schodoch už dostávam závrate. Nemôžem dýchať. Zahmlí sa mi pred očami. A celý okolitý svet prestáva existovať, som tu len ja a pocit, že každý ďalší schod mi stlačí hruď o kúsok viac až ma napokon úplne rozdrtí.
Lebo keď je na semafore červená, trhám si vlasy a škriabem si ruky.
Lebo neviem, čo sa so mnou deje.
Lebo neviem, či s tým mám bojovať alebo sa s tým mám skamarátiť.
Lebo neviem, či som ešte normálna.
Lebo by som veľmi rada vyhľadala pomoc. Ale nemôžem. Nedokážem to. Tak veľmi by som chcela, ale bojím sa.
Mám neuveriteľný strach. Dvadsať štyri hodín denne ma zožiera strach o to, koľko ešte toto bude pokračovať. Koľko som toho ešte schopná zvládnuť. Koľko strachu a hnevu a bolesti a smútku a zlých momentov sa zmestí do mojej schránky, dokiaľ nezačne praskať. Alebo dokiaľ ju sama nezničím.
Som väzeň vo svojom byte, som väzeň vo svojom tele, chcem žiť ale nedokážem sa pohnúť.
Akoby som úplne prestala fungovať.
Akoby všetko, čím som bola, odišlo a ostala len táto trasúca sa kôpka nezvládnutých emócií.
Akoby sa všetky moje sny a ciele posunuli o miliardu svetelných rokov do neznáma. Alebo zmizli úplne? Ako mám vedieť, keď ich už viac nevidím?
Keď už viac nevidím vôbec nič?

PS: Ak toto číta niekto z mojej rodiny, ľúbim vás a ďakujem. 

3 komentáre:

  1. Posielam ti virtuálne objatie <3
    A možno pohladenie v podobe slov.
    Si normálna. Samota, strach, prázdnota, neschopnosť hýbať sa, to všetko je normálne a stane sa to (práveže častejšie vtedy, keď je všetko v poriadku - ako tvoja práca - než keď je všetko zlé). Určite vyhľadaj pomoc. Neviem, odkiaľ si, ale ak si blízko ku Košiciach, šla by som s tebou, či kňaz a či psychológ. (Sama k jednej chcem ísť, môžeme byť psychoparťáčky :D ).
    A písanie: kreativita je práca. Neboj sa, ak doteraz to šlo tak, že prišla motivácia a nápad a hneď sa to napísalo, a teraz je ťažké si na to nájsť čas či chuť. Daj si to do denníka, naplánuj si čas, kedy budeš písať, a dodrž ho. Píš. Všetko, rad-radom, nemusí byť všetko zverejniteľné (editing je to, za čo sa udeľujú Nobelové ceny, nie writing!). Dýchaj zhlboka. Pi veľa čaju. Čítaj knihy, ktoré sú dobré pre dušu. Keď ja som sa cítila, že som šialená (ak chceš vedieť viac, napíš), v tom čase som čítala Veronika sa rozhodla zomrieť od Coelha, a veľmi ma to povzbudilo. Pán Boh si tie slová použil a ukázal mi pár vecí o sebe aj o mne (viac o knihe alebo aj Ako sa nepíše recenzia tu: timkablogblog.wordpress.com/2016/08/29/dnescitam-knizne-leto/ ). Neviem, či spleť mojich myšlienok pomôže alebo ublíži, snáď ale padne na úrodnú pôdu.
    Aj žienky v kybersvete sú tu pre teba:) Timka

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Posledné dni sa cítim podobne... akoby sa moje depresívne ja, ktoré doposiaľ tvrdo spalo, predieralo na povrch a keď vyjde, som na tom úplne rovnako. A nedokážem o tom s nikým hovoriť, takisto by som veľmi chcela, ale jednoducho neviem...
    Ak chceš, môžeš mi napísať mail... možno ti to dobre padne... kto vie.
    Každopádne držím palce! Po temnote vždy prichádza svetlo...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem vám dievčatá za pomoc, ale toto si asi musím presrať sama. Každopádne si to vážim a keď k tomu dospejem, tak vám napíšem. Ešte raz ďakujem.

      Odstrániť